Zakliati, prekliati alebo len iní?

12. 1. 2007 - BRATISLAVA [ Rómska tlačová agentúra (RPA)]

Presadiť myšlienku odmeňovania rómskych detí za dosiahnuté úspechy sa pokúša už niekoľko rokov. Ako odmena by mali slúžiť veci a zážitky, ktoré rómske deti nepoznajú zo svojho každodenného života. Pred dvomi rokmi sa mu s pomocou sponzorov podarilo zorganizovať výlet pre žiakov základnej školy do zoologickej záhrady v Bojniciach. „Je to šokujúci zážitok, keď si uvedomíte, že desať–pätnásťročné deti ešte nikdy neboli mimo svojej osady a mesta, že nikdy nevideli živé zviera, že nikdy nebývali v hoteli, necestovali vlakom alebo neboli v tuneli. Pritom nejde o subštandardné komunity,“ zdôrazňuje Kalijáš. Práve to je podľa neho príčinou ich odlišného vnímania sveta, odlišného hodnotenia vecí a udalostí a aj odlišného prístupu ku vzdelaniu. „Od nás, z Čemerného, nechodia deti do škôl do iných miest. Pred rokom 1989 išli ale potom ani jeden z nich nešiel ďalej ako do Vranova. Máme len jedného maturanta. Neviem, možno je chyba aj v škole, ktorá ich nemotivuje, nepresviedča ich, aby išli ďalej študovať. Práve teraz sa podávali prihlášky na stredné školy. Štyri rómske dievčatá sa ma pýtali, kde by mali ísť študovať. Povedal som im, aby išli do Košíc, kde je rómske gymnázium. Neplatí sa internát a vlastne všetko majú zdarma. Keď sa informovali u učiteľa na svojej škole, povedal im, že taká škola neexistuje,“ hovorí Kalijáš.

Práve nezáujem učiteľov o rómske deti a skrytý rasizmus na školách je podľa neho kľúčom k vysvetleniu súčasného stavu.

Hovoriť o rasizme na slovenských školách je ako vypustiť džina z fľaše. Pojem rasizmus sa vo vedomí spoločnosti stotožňuje s násilným odmietaním inakosti a diskusia o tejto téme údajne poškodzuje spolunažívanie. Stručne zhrnuté: o rasizme sa nehovorí, teda neexistuje. Rasizmom je však aj nezáujem školy o dieťa, ktoré nemá šancu inak zmeniť svoj život. Šikanovanie a skryté narážky na etnický pôvod dieťaťa respektíve na jeho sociálne zázemie sa v našich podmienkach vnímajú skôr ako humor. Tento typ humoru ale často poznačí dieťa na celý život. Tragédiou komunity je, že rómske deti a častokrát aj ich rodičia, vnímajú dianie na škole ako niečo normálne. Rómsky prváčik na otázku, či mu neprekáža, že kým on obeduje v rómskej jedálni, kde sú hliníkové príbory (mimochodom už dávno hygienou zakázané na školách) a škaredé staré stoly, jeho kamaráti obedujú v krásnej novej jedálni, len mykne plecom a hovorí: „No, ja musím obedovať tu, lebo som len Cigán.“ Problém v tom nevidia ani ich rodičia. Mnohí z nich dokonca ani nie sú ochotní (nie schopní) prispieť na teplú stravu dieťaťu jednou slovenskou korunou.

Skrytý rasizmus na škole spôsobuje celoživotné traumy, s ktorými sa nedokážu jedinci sami vysporiadať, často si ich nedokážu ani vysvetliť. U mnohých v nich vedie k agresivite a k čiernemu rasizmu. Mladý muž, 26 rokov, vyučený čašník z okolia Vranova, tvrdí, že na škole rasizmus nezažil. Hneď však ale dodáva, že „iba učiteľka, keď mu dala zaucho, si išla umyť ruky, ale keď dala zaucho bielemu spolužiakovi, ruky si umyť nešla.“

Rasizmus na škole údajne nezažil ani 21-ročný Jaroslav. Nemá dokončenú základnú školu a hoci sa snaží pracovať a absolvoval desiatky kurzov, reálne si prácu nezoženie. O škole hovorí, ako o prostredí, ktoré ho absolútne nemotivovalo. „Učiteľka sa venovala len bielym deťom. My sme sedeli vzadu. Nás sa nikdy nespýtala, či tomu rozumieme, či máme domácu úlohu. Pýtala sa len bielych detí. A tak sme sa nudili a vyrušovali,“ opisuje situáciu v škole. Jeho deti však už budú vyrastať inak, tvrdí. „Neskoro som pochopil, že som sa mal sám viacej usilovať. Nedopustím, aby moje deti dopadli tak, ako ja...“

Generácia mladých rodičov sčasti síce problém nevie definovať, ale chápe, že ich deti musia dokázať v škole, aby boli akceptovaní, viacej ako ostatné deti a sú na túto skúšku pripravení. Niekedy je však len veľmi ťažko vysvetliť samotným deťom, prečo je to tak. „Syn má 12 rokov, je premiantom triedy. Zmiešanej rómsko-nerómskej triedy,“ hovorí o svojej skúsenosti mladá mamička Žaneta z okolia Gelnice. Pred časom prišiel zo školy s plačom. Deti sa mu vysmievali, že je Cigán. Prečo som iný, prečo musím byť horší?“ to boli otázky, ktoré kládol matke. „S manželom sme mu vysvetľovali, že sme sa tak narodili, ale na tom nezáleží. Hoci je dobrý študent, mali sme dlho problémy a do školy chodil s nechuťou a bolesťami žalúdka,“ hovorí. Vybrala sa preto za riaditeľom školy. A záver zo stretnutia? Na škole žiadny rasizmus neexistuje. Ak nechcela robiť synovi väčšie problémy, keďže nemá šancu ho preložiť na inú školu, radšej sa stiahla.

„Školu som končila medzi najlepšími žiakmi triedy, keď sa však podávali prihlášky na stredné školy, učiteľka mi priamo povedala: pôjdeš za krajčírku. Keď som sa spýtala prečo, odpoveď bola: všetky Cigánky tam idú, kde by si chcela ísť?“ spomína Mária. Dnes ako tridsiatnička si dokončuje maturitu a pracuje ako sociálna pracovníčka. „Moji rodičia nechápali, že ja môžem robiť aj niečo iné ako krajčírku. Rozhodnutie učiteľky bolo pre nich sväté a dúfali, že mi chce len najlepšie, keď už je študovaná,“ vysvetľuje konanie mnohých rómskych rodičov.

Okrem neinformovanosti zohráva v rómskych rodinách úlohu pri výbere školy aj „tradícia“. Myslí sa tým skutočnosť, že ak rodičia navštevovali tzv. osobitnú školu, snažia sa tam dostať aj svoje deti. Dôvodov, prečo sa rómski rodičia často rozhodujú pre dnes špeciálne (bývalé osobitné) školy, je niekoľko. Okrem finančných dôvodov (práve špeciálne školy sa nachádzajú blízko rómskych sídel a teda nie je potrebné dieťaťu zabezpečovať dopravu do školy) je to aj ďalší dôvod. Rómske deti práve na týchto školách majú totiž možnosť zažiť pocit úspechu. Hoci je to úspech len „druhostupňový“ aj vzhľadom na podstatne nižšie nároky, ktoré sa tu na deti kladú, pre rómske rodiny je to dôvod podstatný. „Učiteľky sa o deti starajú, je ich menej v triede. Synovi sa tam páči,“ hovorí mamička z rómskej osady v Trebišove. Hoci chce, aby išiel ďalej do školy, v jeho preložení na riadnu základnú školu nevidí zmysel. „Aj ja som chodila do osobitnej školy a naučila som sa čítať a písať. Aj keby som chodila do základnej školy, aj tak by zo mňa nič nebolo. Rómovia nemajú žiadne práva,“ tvrdí.

„Často sa stáva, že rodičia rómskych detí žiadajú, aby mohli deti študovať na špeciálnych základných školách. Výhodu vidia v tom, že dieťa postupuje podľa prispôsobených učebných osnov a učebných plánov. Po skončení špeciálnej školy má základné vedomosti: vie čítať, počítať, písať,“ hovorí Mária Kavečanská, pracovníčka Krajskej školskej správy v Košiciach. Hoci podľa jej slov majú aj tieto deti možnosť pokračovať ďalej v štúdiu, deje sa tak asi len v polovici prípadov. Ostatné deti, ktoré ukončia povinnú školskú dochádzku už v špeciálnej škole nastupujú často na nátlak rodiny na úrad práce, kde sa registrujú ako nezamestnaní a poberajú príslušné sociálne dávky.

Tieto slová potvrdzujú aj učitelia z praxe. „Naše rómske deti sú veľmi šikovné, ale mnohé po skončení prvého stupňa základnej školy, sa zrazu ocitnú v špeciálnej škole. Každý rok sa to isté opakuje,“ hovorí o svojej skúsenosti Kornélia Ševčíková, riaditeľka Základnej školy vo Vtáčkovciach. Ševčíková sa domnieva, že zatiaľ čo na základnej škole v obci sa deťom učitelia venujú na sto percent a úzko spolupracujú aj s rodičmi, situácia sa po odchode detí do susedných Keceroviec mení. V triede je veľa žiakov, dvojsmenné vyučovanie a treba dochádzať. Deti sa zhoršia v prospechu, lebo vyťažení učitelia na nich nemajú čas. Naruší sa osobný kontakt s rómskou rodinou. „Deti z rómskych rodín nie sú zvyknuté ani v tomto veku byť ďalej od rodičov, nechcú cestovať, nevedia sa prispôsobiť, rodičia ich chcú mať pod kontrolou,“ tvrdí riaditeľka Špeciálnej základnej školy vo Vtáčkovciach Jana Brejchová.

Snaha chrániť dieťa pred „negatívnym“ vplyvom okolitého sveta, kde sa môže stať čokoľvek, kde na neho čakajú len zlé veci, je typická pre rómske rodiny zo segregovaného prostredia a tak strach izolovaných Rómov vedie len k ďalšiemu prehlbovaniu izolácie. Výsledkom je snaha rómskych rodičov preložiť dieťa do špeciálnej školy v obci, kde aspoň čiastočne môžu udržiavať kontakty so školou a mať dieťa pod kontrolou. Toto sú pre rómsku rodinu dôležité atribúty, ktoré náš vzdelávací systém nerešpektuje.

Istým pokusom ako zlomiť bariéru nedôvery rómskej rodiny vo vzťahu k vzdelávaciemu systému bol projekt rómskych asistentov učiteľa. Od roku 2003 bolo v tomto projekte vyškolených a zamestnaných 197 rómskych asistentov. Títo pomáhali nielen deťom a učiteľom prekonávať jazykové bariéry, ale úzko spolupracovali aj s rodinami hlavne v segregovaných lokalitách. Skúsenosti potvrdili, že rómski rodičia začali viacej dôverovať školám a vzdelávaciemu systému práve tam, kde bol rómsky asistent učiteľa, ktorý navyše ovládal aj rómsky jazyk. Rómskych asistentov však pre zlé riadenie projektu postupne ubúdalo, nahradzovali ich iba asistenti poväčšine nerómskeho pôvodu, bez znalostí jazyka a kontaktov s rómskou komunitou. V regiónoch s vysokou nezamestnanosťou, kde navyše žije aj najvyšší počet Rómov, sú aj tieto pracovné miesta lákavé a stávajú sa príležitosťou pre mnohých riaditeľov zabezpečiť svojim príbuzným a známym aspoň na čas nejakú prácu, aby mohli byť zamestnaní, mať prax v odbore, jednoducho prežiť, tvrdia viacerí aktivisti. Podľa nich teda nejde o pomoc Rómom. Rómovia sú len prostriedkom na zlepšenie životnej situácie Nerómov.

Podľa dokumentu MŠ SR z roku 2002 (Súčasný stav vo výchove a vzdelávaní rómskych detí a žiakov), predstavoval podiel rómskych detí v základných školách 8,28 % z celkovej populácie navštevujúcich ZŠ, t.j. okolo 42 000 detí. Citovaný dokument uvádza, že už v prvom ročníku ZŠ neprospieva až 71,94 % práve z tzv. (podľa dokumentu) zanedbaného (rozumej rómskeho) prostredia, čo predstavuje celkom 4,89 % percentnú neúspešnosť všetkých žiakov.

„Pri hodnotení správania údaje naznačujú, že u rómskych žiakov sa viac využívajú pokarhania a znížené známky, ako pochvaly,“ uvádza sa v citovanej správe. Podľa tu zverejnených údajov až 69 % rómskych žiakov počas uvedeného školského roka bolo pokarhaných z rôznych dôvodov, pričom pochvalu získalo len okolo 11 % rómskych detí. V správe sa tiež uvádza, že uvedené údaje majú cca 92 % spoľahlivosť vzhľadom k návratnosti podkladov z jednotlivých škôl.

Keby táto štatistika nebola zaujímavá, bolo by namieste si položiť otázku, odkiaľ sa vzali také presné čísla, keď slovenská legislatíva nedovoľuje evidenciu na základe etnického pôvodu bez súhlasu evidovanej osoby. Predpokladať, že všetci riaditelia škôl majú súhlas rodičov, by asi bolo naivné. Všetky vládne dokumenty však v rovine cieľov a evaluácie programov pracujú so štatistikami a predpokladajú, že sú presné. Napríklad Akčný plán Dekády inklúzie Rómov z januára 2005 hovorí o 15 % poklese rómskych detí na špeciálnych školách do konca projektu. Nehovorí však o tom, na základe akých štatistík sa bude vyhodnocovať. Urobiť zmeny v štatistike je pritom len otázka technická – jednoducho deťom, ktoré dnes majú bez svojho vedomia rómsku národnosť v štatistikách pedagógov – zaevidovať národnosť, ktorú majú už dnes oficiálne – teda slovenskú a maďarskú a problém je vyriešený bez toho, aby sme museli pohnúť prstom.

Úspešnosť rómskych detí na školách je nepochybne okrem iného aj výsledkom ich motivácie učiteľmi a prostredím, v ktorom žijú. Tento problém je však len obrazom toho, že motivácia reálne riešiť problémy komunity chýba celej spoločnosti a nie je len záležitosťou školstva. Formálnych programov a teoretických výziev je tu dosť. Praktických výsledkov v teréne ako šafránu.

Kristína Magdolenová