Násilie na ženách v Iraku prudko vzrástlo
27. 4. 2004
[Feminet] -
Koncom marca sme boli svedkami pokusu o vraždu jedinej ženy v irackej vláde, Nisreen Mustafa al-Burwariovej. Je to už druhý útok na ženu v politike v Iraku. V septembri 2003 bola zavraždená Akuila al-Hašimiová, jedna z troch žien Irackej vládnej rady.
Násilie na ženách a dievčatách v porovnaní s predvojnovou situáciou v Iraku prudko vzrástlo. Po vojne došlo ku kolapsu právneho systému – zákony a nariadenia nikto nerešpektoval. Aj keď sa už situácia zlepšila, slabá bezpečnosť naďalej poznamenáva život obyvateľov.
Asmu, mladú inžinierku, minulý rok uniesli. Spolu s matkou, sestrou a ďalším príbuzným nakupovala v Bagdade, keď ju šesť ozbrojených mužov prinútilo nasadnúť do auta a odviezlo na farmu mimo mesta. Tam ju opakovane znásilnili. O deň neskôr ju doviezli späť. Asma nie je jediná – za posledný rok bolo unesených veľa žien. Ich život nebude bezpečnejší, pokiaľ v krajine nebudú obnovené zákony a poriadok. Obete porušovania práv majú nárok vidieť páchateľov pred súdom a majú tiež nárok na kompenzáciu. Predpokladom bezpečnosti je tiež zníženie množstva zbraní v krajine.
Počas režimu Saddáma Husseina hrozilo irackým ženám zatýkatie, mučenie, znásilnenie a dokonca aj poprava, ak boli podozrivé z aktivít odporujúcich režimu. Niekedy však stačilo aj to, aby po ich manželoch, či iných príbuzných mužského pohlavia pátrala polícia. Tisíce žien a ich rodiny boli vyhnané do Iránu v 80. rokoch, pretože ich predkovia odtiaľ pochádzali. Vojna a represívne metódy predošlého režimu zanechali milióny irackých žien v ťažkej situácii.
V súčasnosti však ženám opäť hrozí zatýkanie, ak po ich manželoch pátrajú úrady. Manželku a dcéru bývalého podpredsedu Irackej revolučnej rady, Izzata Ibrahima al-Duriho, zatkli v novembri minulého roku. Dočasná spojenecká správa priznala, že ich zadržala, ale vôbec sa nevyjadrila k právnemu statusu alebo príčine väzby. Amnesty International sa domnieva, že toto zatknutie malo za cieľ prinútiť Izzata Ibrahima al-Duriho, aby sa vzal.
Násilie je rozšírené po celej krajine. Ide o útoky ozbrojených skupín alebo gangov ale aj zneužívanie moci okupačnými vojskami. Infraštruktúra v krajine je zničená alebo vyrabovaná. Milióny ľudí trpia v dôsledku zničenia škôl, nemocníc, zdemolovaných domov a masovej nezamestnanosti.
Amnesty International sa obáva, že neistota ako aj dôsledky konfliktu môžu viesť k nárastu domáceho násilia. Takýto vývoj totiž nastal v prípade iných konfliktov, napríklad v Izraeli a okupovaných územiach. Od začiatku poslednej intifády boli palestínske ženy vystavené rastúcemu násiliu, nielen zo strany izraelskej armády, ale aj zo strany vlastných príbuzných. Medzi násilím počas vojnového konfliktu a domácim násilím existuje súvislosť. Počas vojny vo Vietname napríklad domáce násilie vzrástlo a pretrváva dodnes, hoci odvtedy uplynulo viac ako 30 rokov.
Ženy a dievčatá v irackej Basre pracovníkom Amnesty International povedali, že sa samé neodvážia vyjsť von, pretože sa boja znásilnenia. Rodičia sa boja posielať svoje dcéry do škôl a univerzít. V Iraku vzrástol počet radikálnych ozbrojených skupín. Veľa z nich sa vyhráža ženám, ktoré prísne nedodržiavajú islamský kódex odievania, a aj ženám, ktoré aktívne bojujú za ľudské práva. V Basre preto väčšina žien radšej nosí hidžáb, ktorý im zakrýva tvár. Podľa organizácie Ženy ženám, polovica jej pracovníčok ostala kvôli hrozbám dva dni z posledného marcového týždňa doma, kým druhú polovicu evakuovali do Jordánska. Janar Mohammedová, členka Organizácie slobody žien v Iraku, dostala viacero listov, v ktorých sa jej vyhrážali zabitím. Výhražný email jej poslala aj islamistická skupina Sahabova armáda. Keď požiadala vedenie spojeneckej správy o ochranu, povedali jej, že majú na práci dôležitejšie veci.
Amnesty International upozorňuje, že Dočasná spojenecká správa ani Iracká vládna rada nezabezpečujú ženám a aktivistkách za práva žien primeranú ochranu. Prípadu Janar Mohammedovej sa venovalo viacero organizácii bojujúcich za ľudské práva, vrátane Amnesty International. Vyzvali dočasnú správu, aby sa postarala o jej ochranu, no zatiaľ nedostali žiadnu odpoveď.
Na Medzinárodný deň žien, 8. marca tohto roku, americký minister zahraničných vecí Colin Powell vyhlásil, že „pre ľudí žijúcich v Iraku to bol skvelý deň“. „Republika strachu Saddáma Husseina už neexistuje a miesta, kde sa mučilo a znásilňovalo boli navždy zničené. Namiesto nich, prekvitajú centrá na poskytovanie pomoci ženám od Bagdadu až po Babylon,“ dodal Powell. Je pravda, že nedodržiavanie ľudských práv v Iraku počas režimu Saddáma Husseina spôsobovalo strašné utrpenie. Rovnako je pravda, že hnutia žien sú silné a majú rozhodujúcu úlohu pre budúcnosť žien v Iraku. Optimizmus prejavu Colina Powella však vonkoncom neodráža realitu v krajine.
Podľa medzinárodného humanitárneho práva sú koaličné vojská ako okupujúce sily, zodpovedné za bezpečnosť obyvateľstva v Iraku. Majú tiež povinnosť udržiavať a obnovovať poriadok v krajine a poskytovať ľudom jedlo, liečebnú starostlivosť a materiálnu pomoc. Tieto povinnosti si však zatiaľ nesplnili. Rovnako neumožnili ženám zohrávať rovnocennú úlohu pri obnove krajiny. Medzi členmi Irackej vládnej rady sú len tri ženy. Rezolúcia OSN číslo 1325, ktorú Bezpečnostná rada prijala v roku 2000 prízvukuje nutnosť chrániť ženy v čase ozbrojeného konfliktu a bezprostredne po ňom. Kladie tiež dôraz na účasť žien v procese budovania mieru a pri riešení konfliktov. Rovnocennosť a nediskriminácia sú rozhodujúcou súčasťou úsilia o odstránenie násilia páchaného na ženách.
Členovia Amnesty International vyzývajú USA, Veľkú Britániu a ostatné štáty koalície, aby naplnili medzinárodné záväzky, zaviedli do praxe rezolúcie 1325 a využili svoj vplyv na ochranu práv žien.
|
vytisknout