Subjektívne dejiny slovenského feminizmu

30. 3. 2004 - Slovensko [Feminet]

O vývoji feministického hnutí na Slovensku píše Ľubica Lacinová, molekulární bioložka, pracuje na Technické univerzitě v Mnichově a věnuje se tématům souvisejícím s ekofeminismem.

Spred novembra 1989 nemám žiadne spomienky, ktoré by sa viazali na pojem feminizmus – ani pozitívne, ani negatívne. Celkom iste som vtedy vedela, že feminizmus existuje a má niečo s rovnoprávnosťou žien, ale tým to končilo. Matne si spomínam na číslo Slovenských pohľadov, venované ženskej tematike. Ale tam bol feminizmus dosť implicitný.

V roku 1989 – a už pár rokov predtým – som bola občiansky nadpriemerne aktívna. Bola som úspešná v povolaní, práve som obhájila dizertáciu z biofyziky. Bola som typ ženy, ktorej by mali byť prirodzene sympatické feministické koncepty. Ale nebolo kde a ako sa s nimi zoznámiť. Doniesla som si ich v 1991 (spolu s počítačom) z USA. V tom čase ani jedno nebolo u nás samozrejmosťou.

Myslím, že feminizmu sa po zmene režimu v roku 1989 darilo tak ako mnohým iným občianskym hnutiam – prosperoval natoľko, nakoľko na jeho prosperovaní mali záujem západné feministické organizácie. Začiatkom 90. rokov bolo temer nemožné publikovať seriózne feministické texty v slovenskom periodiku. Jediná šanca bola založiť periodikum nové – a to urobili Jany (Cviková a Juráňová) založením Aspektu. Ale mohli ho založiť iba vďaka tomu, že pre nemeckú Stranu zelených je feminizmus jedným zo štyroch programových pilierov a jej nadácia mala záujem na tom, aby dobrý projekt tohto typu v postkomunistickom štáte vznikol.

Slovenský feminizmus sa pre mňa začínal v médiách, takže sa začal Aspektom. Aspekt bol od svojho prvého čísla špičkovým intelektuálnym fórom. Škoda, že o ňom musím hovoriť v minulom čase, keďže jeho aktuálne číslo je už tentoraz naozaj posledným. Aspekt počas desiatich rokov svojej existencie priniesol na Slovensko a do Čiech prehľad prúdov svetového feminizmu. Jeho ťažiskom pre mňa vždy boli bloky prekladov. Áno, priniesol aj množstvo pôvodných domácich príspevkov. Vyšlo v ňom množstvo recenzií kníh, ktoré človek nemal čas, prípadne ani možnosť čítať – aj ja som pár takých napísala. Priniesol pôvodné literárne útvary a predstavil výtvarné diela. Priniesol aj množstvo pôvodných teoretických úvah – opäť medzi nimi boli aj moje. Predstavovali reflexie západných i východných feminizmov, ich kritické analýzy, snáď mierne extrapolácie. Nenašla som medzi nimi formuláciu nového, pôvodného smerovania.

Združenie Aspekt zorganizovalo množstvo vzdelávacích podujatí, prednášok očakávajúcich pasívne počúvanie aj seminárov očakávajúcich aktívnu účasť. Obsahovo to bolo podobné časopisu – výrazne formulované myšlienkové smery boli importované, vysvetľované, komentované, ale nie tvorené z domácich zdrojov.

Aspekt svoje publikačné aktivity čoskoro rozšíril o knižnú edíciu. Jej dramaturgia sleduje vyššie spomenutý model – kvalitné preklady, slovenská literárna tvorba, menšina pôvodných teoretických prác, ktoré reflektujú a skúmajú, používajú známe metódy na analýzu našich situácií a problémov, ale neformulujú pôvodné nové smery a postupy.

Ostatné médiá začiatkom 90. rokov feminizmus buď ignorovali, alebo kritizovali – to obvykle nekvalifikovane - či zosmiešňovali – to obvykle hlúpo. To druhé a tretie bolo radostne prijímané čitateľskou verejnosťou. V tejto situácii sa dalo považovať za hrdinský skutok, ak sa žena verejne deklarovala ako feministka. V tom čase existovali ženy, ktoré sa z tých či oných dôvodov do ženského hnutia zapájali, upozorňujúc, že to či ono síce treba urobiť, ale že by kvôli tomu boli feministkami, tak to rozhodne nie. No zase sme u nás na Slovensku nemali ani skutočne výraznú predstaviteľku feministickej teórie, ktorá by sama seba ako feministku čas od času verejne zapierala.

Situácia sa pozvoľna mení. Utajených, podpovrchových feministiek ubúda. Dnešným mladým ženám už toto slovo problém nerobí, ak ich koncept zaujme. Objavujú sa prví feministi, ktorým nerobí problém koncept verejne obhajovať. A zlepšuje sa aj mediálna situácia. Najprv redakcie, po nich aj čitatelia začínajú feminizmus prijímať ako seriózny, rovnocenný myšlienkový a praktický koncept. Že redakcie, to si človek všimne pri listovaní v novinách a časopisoch. Že čitatelia, to sa dá odhadnúť vďaka internetovým verziám periodík, umožňujúcim diskusie k jednotlivým článkom. Zaujal ma internetový denník Gratexu inZine. Jeho redakcia je voči zľahka či radikálnejšie feministickým článkom priateľsky naklonená. Diskusie bývali jednofarebne agresívne proti. V poslednom čase sa to mení. Diskutéri sú menej vulgárni, menej agresívni, a pribúda tých, ktorí s článkami sympatizujú. V poslednom čase sa medzi diskutérmi, skrytými obvykle za prezývkami, objavil mladý realistický feminista, píšuci pod vlastným menom.

K obrazu ženy vo verejnom povedomí prispieva aj umenie. V Bratislave sa práve končí Mesiac fotografie. Dve jeho výstavy boli venované téme Žena. Výstava súčasnej slovenskej ženskej fotografie s názvom "Súkromná žena" predstavila s jednou výnimkou autorky narodené v 70. rokoch minulého storočia. Ich subjektívne, štylizované, inscenované fotografie skúmajú predovšetkým telesnú existenciu ženy, a robia to zaujímavo. Druhá výstava je pokračovaním projektu Inštitútu verejných otázok. Minulý rok získala grant na vytvorenie dokumentárneho súboru fotografií, popisujúceho stav Slovenska, Lucia Nimcová. Jej projekt ašpiroval na zobrazenie ženského sveta. Problémom týchto projektov je to, že bizarné je fotogenické, normálne je vizuálne neatraktívne. Stav slovenských žien je teda predstavený ako zľahka bizarný, zľahka patologický, zľahka tragikomický. Súčasťou výstavy je dokonca fotografia troch sliepok.

Rozvoj teórií a myšlienkových smerov patrí do akademických kruhov a na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského tento odbor existuje už desať rokov. Prešlo ním už dosť študentiek a snáď aj študentov a vzniklo tu zopár dobrých odborných publikácií. Nedávno vzniklo dokonca samostatné Centrum rodových štúdií. A sféra akademická – v tomto prípade vysokoškolská – je na tom presne tak ako všetky neziskové alebo máloziskové aktivity. Prosperuje dovtedy, kým je schopná získavať zahraničnú podporu. Ani teoretické disciplíny nemožno rozvíjať bez prostriedkov a zo západnej Európy na Filozofickú fakultu UK prichádzajú vstupy ideové i hmotné. Kým v ideách dokážeme zabezpečiť reciprocitu – naše filozofky prednášajú v zahraničí, napríklad na Viedenskej univerzite –, hmotne sme závislí. Domáce zdroje sú nedostatočné, i keď si myslím, že v tomto prípade tá nedostatočnosť úzko súvisí s predstavou nepotrebnosti, ba až nadbytočnosti feministických štúdií, ktorou sa vyznačujú správcovia rozpočtov.

Feminizmus aj vo svete, aj na Slovensku má dva smery: teoretický a akčný. Ten prvý bez toho druhého je neúčinný a po určitom čase aj neužitočný. Na Slovensku akčný feminizmus nasledoval za teoretickým iba s malým oneskorením. Jeho vznik mal dva zdroje: ponuku zahraničných finančných zdrojov a vnútornú či vnútroštátnu potrebu. Oba boli podmienkou – bez nich projekt nemohol dopadnúť dobre. Zlé bolo, keď jedna stránka vysoko prevažovala. A stáva sa to dodnes – minimálne posledná predvolebná kampaň bola z tohto hľadiska katastrofická a pod zámienkou projektov zameraných na ženy sa premrhalo aj veľa peňazí, aj veľa, ak nie ešte viac veľmi ťažko získavaného dobrého mena ženského hnutia.

Ale aj tak: na Slovensku je dnes množstvo ženských či na ženy zameraných organizácií s najrôznejšími cieľmi. Ženský nerovná sa feministický, ale veľa z nich feministických je. Je ťažké ich porovnávať, svet sa skladá z maličkostí, ale hnutia zamerané na problematiku násilia na ženách vynikajú aj množstvom urobenej práce, aj mediálnym obrazom. Práve ony sú príkladom hnutí, ktoré vznikali predovšetkým z vnútornej a z vnútroštátnej potreby a boli ochotne a veľkoryso podporené zvonka. Mnohé organizácie skôr vzdelávacieho charakteru vznikali v ako-tak rovnovážnej súčinnosti vonkajších a vnútorných podnetov. A vznik organizácií zameraných prevažne politicky bol prevažne iniciovaný zvonka. Myslím, že ich efektívnosť klesá vo vymenovanom poradí.

Dávno už nemožno hovoriť o feminizme – zmysel má hovoriť iba o feminizmoch (tak sa volalo aj jedno z prvých čísel Aspektu). Feminizmy sú také diverzifikované, že hádam ku každému ostro sformulovanému smeru/názoru možno nájsť komplementárny. Slovenský feminizmus ešte procesom takejto diverzifikácie neprešiel. O výrazných slovenských feministických osobnostiach by som vedela povedať, akým smerom sa angažujú, ale žiadnu z nich by som nevedela zaradiť k jedinému konkrétnemu myšlienkovému feministickému smeru. Zatiaľ neprišlo ani k výraznej polemike kvôli rozdielnym názorom. Slovenský feminizmus sa zatiaľ štiepi iba na osobných averziách a bojoch o tenčiace sa zdroje. Čo to môže znamenať pre budúcnosť? Myslím, že slovenský feminizmus je v počiatočnom štádiu vzostupu. Má ďaleko k tomu, aby bol samozrejmou súčasťou nášho života. Má ďaleko k tomu, aby mohol zadriemať na vavrínoch – v praxi sme dosiahli zatiaľ veľmi málo. Ale to všetko má jednu výhodu – má ďaleko k tomu, aby bol "Maustot", ako o nemeckom feminizme povedala Katharina Rutschky. V oneskorení, ktoré nielen slovenský, ale všeobecne postkomunistický feminizmus má za západoeurópskymi feminizmami, je možno šanca vyhnúť sa štádiu útlmu až depresie, akým tie dnes prechádzajú.

Slovenský feminizmus bol a dodnes je akýmsi zrkadlom západných feminizmov. Na jednej strane je to pochopiteľné, na druhej strane to môže byť aj jeho problémom. Naša situácia sa predsa od západoeurópskej líši, i keď sa k nej približuje. Je možné, že kým sa podarí sformulovať potreby, stratégie a ciele ženských hnutí v podmienkach postkomunizmu, nebude ich už pre prax treba. Potom ho prenecháme historičkám a historikom.

Optimistický pohľad do budúcnosti sa odvíja od poznania, že sme oveľa ďalej, než sme boli pred desiatimi rokmi. Pesimistický pohľad do budúcnosti sa odvíja od uvedomenia, že všetko, o čom som hovorila, vznikalo a rozvíjalo sa vďaka tým spomenutým hmotným a ideovým vstupom zo Západu. Prílev peňazí aj myšlienok zo Západu ustáva. Praktická otázka budúcnosti je: Dokážeme nájsť a využiť nové finančné zdroje? Dokážeme sa vyhnúť myšlienkovému útlmu, do ktorého sa dostal západný feminizmus v druhej polovici 90. rokov? Dokážeme vytvoriť feministické hnutie, ponúkajúce riešenia našich situácií?

DISKUSE - KOMENTÁŘE: