Pouze text - only text Econnect Zpravodajství Informační servis pro NNO
- Kalendář akcí | Práce v NNO | Katalog odkazů | Občan TOPlist
- -
Pouze text - only text
logo Econnectu Zpravodajství
pro registrované uživatele pro novináře pouze text English
-
- - - - - - - - -
- -
-
Zpravodajství ze VŠECH oblastí Životní prostředí Lidská práva Sociální oblast Gender Regionální rozvoj Kultura Občanský sektor Internet
- -
Zpravodajství - kultura
zpravodajstvi.ecn.cz > zpravodajství > komentáře
-
-

 zprávy

 komentáře

 tiskové zprávy

 témata

 multimedia

Médiá, tretí sektor a intelektuáli I.

15. 4. 2003 -, Kritika & Kontext/ Changenet

Diskuse časopisu Kritika&Kontext o stavu, problémech a úloze médií, třetího sektoru a a intelektuálech z hlediska fungování společnosti a formování její budoucnosti. Z celkem tří dílu rozsáhlé diskuse jsme převzali první, úvodní část, v níž se účastníci věnují i fenoménu TV NOVA. Další dvě pokračování diskuse najdete na stránkách slovenského Changenetu.

Diskuse byla původně otištěna v slovenském časopise Kritika&Kontext.

Účastníci diskuse:
Samuel Abrahám - šéfredaktor časopisu Kritika & Kontext
Eugen Gindl - novinář, publicista
Egon Gál - filozof, ředitel Institutu judaistiky Univerzity Komenského v Bratislavě
František Novosád - filozof, SAV, Bratislava
Norbert Brázda - ředitel Changenet.sk
Peter Zajac - literarní vědec, profesor slovakistiky a bohemistiky na Humboltově univerzitě v Berlíně




ABRAHÁM: Vážení hostia, dohodli sme sa, že v tejto a v nasledujúcich debatách budeme v časopise Kritika & Kontext diskutovať o problémoch a hlavne o rôznych profesijných a záujmových skupinách, ktoré zasahujú do fungovania spoločnosti a do formovania jej budúcnosti. Zhodli sme sa na troch základných skupinách: tretí sektor, politici a intelektuáli. Tematický okruh by sme mali rozšíriť aj o novinárov alebo média, pretože aj oni majú na spoločnosť značný vplyv, či už pozitívny alebo negatívny. Keďže médiá dnes ovláda úzka skupina vlastníkov, ktorí výrazne ovplyvňujú profil médií, je táto téma o to naliehavejšia. Pozrime sa najprv na novinárov. Ako vnímate ich úlohu pri vytváraní budúcnosti, keď prihliadneme na skutočnosť, že sú ovládaní istými finančnými kruhmi?

GINDL: Je tu pluralita, je tu relatívne široký diapazón periodík, čo sa týka elektronických médií, máme duálny systém. Slovenské médiá sú relatívne slobodné, rôznorodé, hoci názory v nich prezentované sú neraz silne ovplyvnené predpojatosťou autorov zoskupených v gravitácii viac či menej identifikovateľných ideologických bunkrov. Začnem však z inej strany. Keď som zakladal [denník] Verejnosť a hľadal som aspoň desať novinárov, ktorí by boli ochotní zakladať pionierskym spôsobom noviny, z tých, čo som oslovil, väčšinou najlepších novinárov, ani jednému sa do provizória nechcelo... Položil som si otázku prečo? Odpoveď som našiel rýchlo: po revolúcii sa väčšina vo svojich materských, väčšinou dobre zorganizovaných redakciách cítila dobre; tých, ktorých z vedenia neuznávali, odstránilia naraz sa pred nimi otvoril široký priestor slobody, pretože ideológia starých vlastníkov a cenzorov sa zo dňa na deň rozplynula a s ňou aj skoro všetky tabu. Mali dobré platy, mohli písať o všetkom. Prečo by išli do chaosu na lúke zakladanej redakcie, ktorú vnímali ako radikálne pravicový priestor, priestor VPN. Zo dňa na deň začali písať úplne nezávisle, ale nechceli písať pre nás. Cítili sa ak nie spoluvlastníkmi, tak aspoň dedičmi svojich novín. Báli sa novej závislosti, bola to však do istej miery aj psychológia „masla na hlave", akási názorová zotrvačnosť spojená s komplikovane štruktúrovanou predpojatosťou voči porevolučnému režimu, čo možno (pri časti novinárov) chápať aj ako neochotu obracať kabát, ako obranu vlastnej dôstojnosti, ale aj strach, aby neboli kolegami označení za konjunkturalistov.

Po niekoľkých mesiacoch sa všetko zmenilo. Objavili sa nové noviny. Iste ste si všimli, že noviny, ktoré vychádzali ako stranícke, či už pod VPN, KDH, SNS či sociálnymi demokratmi, po razantnom štarte a relatívne vysokých nákladoch do jedného v krátkom čase zanikli. A potom prišlo ďalšie obdobie, keď sa situácia často stabilizovala, prišli prvé voľby, druhé voľby, Mečiar. Počas druhej Mečiarovej éry, najmä po roku 1994, zohrali novinári významnú úlohu. To tvrdím napriek tomu, že Peter Zajac v tom čase vyhlásil, že na Slovensku je len 5 dobrých novinárov. Podľa môjho názoru veľká časť novinárov zohrala dôstojnú, pozitívnu rolu, ktorá nebola docenená. Dnes je situácia oveľa horšia; do médií prišlo mnoho nových ľudia a nehovorí sa o tom nahlas preto, lebo neexistuje dostatočné množstvo rukolapných závislosti od majiteľov novín, ani tribúna, z ktorej by sa nájomná žurnalistika dala pranierovať.

Spomeniem dve veci, ktoré ma zaujali najmä preto, lebo si ich všimlia pomenovali cudzinci. Boli tu dvaja komisári z EÚ, jeden Portugalec, druhý Dán, oboch som stretol. Po preskúmaní slovenských médií dospeli k záveru, že nie sú demokratické, pretože väčšina mienkotvorných novinárov je na výplatných páskach niekoho: ambasád, silných hospodárskych a lobistických skupín a navrhli pred mediálnym výborom opatrenia, ktorými by sa tomu predišlo. Chceli založiť to, za čo loboval Ján Budaj a s čím neprešiel cez Syndikát. V Dánsku údajne funguje veľmi dobre etická komisia zložená zo siedmich poslancov, siedmich novinárov a jedného nezávislého sudcu, plateného z prostriedkov EÚ. Syndikátu sa zdalo, že to pripomína SÚTI - Slovenský úrad pre tlač a informácie, organizáciu neblahej pamäti, predĺženú ruku Ústredného výboru komunistickej strany, ktorá zdrbávala redakcie a novinárov, keď prekročili hranice ideologicky vykolíkovaného priestoru. Predstavenstvo Syndikátu napísalo list do Bruselu, že títo dvaja komisári nám tu chcú presadiť niečo, s čím máme neblahé skúsenosti a uspelo. Syndikát vytvoril etickú komisiu, v ktorej je Miroslav Cipár, Ivan Kamenec a ďalší. Je to etická komisia, ktorá nemá takmer žiadne právomoci, ale oni tvrdia, že keď niekomu ide o satisfakciu, tak morálna satisfakcia je často vítanejšia ako finančná a tú morálnu budú generovať. Členmi syndikátu sú však aj ľudia, ktorí robia na kľúč pre médiá a tí vyjednávajú celkom narovinu: pán minister, ak chceš aby som napísal o tebe pozitívne, na dosku 50 000 korún. Vraj sa to deje bežne, aspoň podľa slov dánskeho komisára Tygesena. Som zvedavý, ako si s takýmito novinármi Etická komisia poradí. Mediálna aréna ľahostajne vstrebala dva druhy morálne poklesnutej publicistiky, ktoré sa zakorenili tak, že sa bez ohľadu na hlásanú etiku a jej kódexy tolerujú: (1) Publicistika podľa želaní a pokynov sponzorov (sem patrí aj publicistika objednaného a starostlivo vynegociovaného článku či relácie) a politických klientov (za honorár, alebo v rámci „filozofie": sme na jednej lodi). (2) Publicistika, ktorá v mene autorovho (sveto)názoru a presvedčenia manipulatívne narába s faktami, alebo nepohodlné fakty jednoducho zamlčí. Presvedčenie novinára je neraz dôležitejšie ako fakt.

ABRAHÁM: Skúsme zmapovať základné problémy týkajúce sa médií a novinárov.Zdá sa, že základné novinárske krédo - nezávislosť, nestrannosť a nadhľad - má na Slovensku obmedzený priestor. Média sú rozdelené podľa straníckych ideológii, niektorí novinári sú skorumpovaní a iste sú tam aj tlaky majiteľov. Ako teda vnímať situáciu, v ktorej existuje a možno aj dominuje korupcia, tlak majiteľov, a kde absentujú neutrálne noviny?

NOVOSÁD: O tejto téme môžem hovoriť len ako čitateľ. Zo slovenských novín miznú informácie. Na to, aby sa človek dozvedel len istú faktickú konfiguráciu, si div nemusí prečítať troje - štvoro novín. V denníkoch zaberá čoraz viac miesta zábava, aj politika sa stáva súčasťou šoubiznisu. Tento trend začala Markíza, týmto smerom však ide aj Slovenská televízia a aj noviny. Ešte pred dvoma rokmi bol jasný rozdiel medzi Novým časom a Pravdou či SME, dnes sa tento rozdiel už stráca.To, čo sa v anglosaskom svete nazýva quality newspaper, sa na Slovensku jednoducho neujalo. Najvýraznejšie stráca svoje bývalé ambície Pravda. Žiadne noviny už dnes nepredstierajú objektivitu alebo neutralitu, každé „kopú" za niekoho, náklady klesajú - je to zdravá reakcia čitateľov na to, čo dostávajú. Všade na svete sú noviny závislé od majiteľov, finančných skupín, ale všade na svete sú noviny súčasťou trhovej ekonomiky. V tom spočíva kľúčový problém: u nás noviny nie sú súčasťou trhovej ekonomiky. Veľmi rád by som videl účtovné knihy slovenských novín: ktoré z novín sú samonosné, ktoré nie sú priamo závislé od istej konkrétnej skupiny. Hovorím o denníkoch. Väčšina v nich je stratová a treba sa pýtať, kto a prečo do nich investuje peniaze.

Jediná cesta, ako riešiť túto situáciu, je zabezpečiť, aby boli noviny na trhu, aby bojovali o čitateľa, nie o sponzora. V tomto ohľade sa situácia neustále zhoršuje. Od roku 1999 je pád do zábavnej rovinytaký prudký, že noviny doslova devalvoval. Nehovoriac o inom probléme, ktorým je infantilizácia obrazu reality. Ktorýsi politik sa raz vyjadril, že keď ide na tlačovú konferenciu, tak vidí pred sebou škôlku. Skutočnosť, že na tlačovej konferencii nenájdeš novinára nad tridsať rokov, prináša aj isté dôsledky. Akokoľvek môžu byť mladí ľudia geniálni, talentovaní, o politike píšu z pohľadu svojich 25 rokov. Ide im o to, aby vynikli, presadili sa v džungli správ, nie o analýzu, o obraz skutočnosti.

ABRAHÁM: V rokoch 1996-1998 zohrali médiá zásadnú úlohu pri zmene vtedajšieho režimu. Bola to ojedinelá situácia. Je takýto, podľa mňa pozitívny, vplyv médií vecou minulosti?

GÁL: Médiá stále zohrávajú významnú úlohu. Ovplyvňujú výsledky volieb, rozhodujú o rebríčkoch popularity politikov, o tom, ktoré kauzy sa dostanú na verejnosť a ktoré nie. Vytvárajú akýsi virtuálny verejný priestor, pre „obecnú poradu občanov" o tom, čo je vo verejnom záujme a čo nie. Problém je v tom, že tento priestor je kolonizovaný rôznymi skupinovými a straníckymi záujmami. Chýbajú nezávislí novinári a nezávislí intelektuáli, chýba názorotvorná práca, ktorá by nebola poznačená strategickými manipuláciami.

ABRAHÁM: Ktoré noviny okrem SME a Domina poskytujú občanom možnosť prejaviť názor?

NOVOSÁD: Každé noviny. Len nikto nevie, či listy čitateľov sú skutočne od čitateľov alebo sú objednané na konkrétnu tému.

GÁL: Problém ani nie je v tom, že neexistujú rubriky, ale čím sa zapĺňajú. Chýbajú ľudia, ktorí majú dosť odvahy, erudície a schopností oddeliť relevantné témy od zástupných. Ak je demokracia formovanie politiky zdola, občan by mal mať možnosť utvoriť si rozumný názor, ktorý nie je manipulovaný záujmami mocenských a ekonomických skupín.

GINDL: Hlavný problém spočíva v tom, že sa média v rámci svojej bulvarizácie sústreďujú iba na najvyššie poschodia politiky, pričom dôsledky tejto politiky klesli v rebríčku atraktívnosti (z hľadiska redakcií) na samé dno. Pritom médiá (najmä elektronické) reflektujú aj tú „veľkú politiku" nešťastným spôsobom, pretože kľúčové výpovede, ktoré najviac rezonujú medzi ľuďmi, prezentujú formou turnajovej publicistiky. Turnajová publicistika, to je 25-35 politikov, ktorí podobne ako tenisoví hráči z turnaja na turnaj putujú z média do média, väčšinou z televízie do rozhlasua naopak. Redaktori im v rozličných kombináciách kladú podobné otázkya ich odpovede sa často hodnotia napr. aj bodmi. Neexistuje jediná relácia, okrem zdravotných, v ktorej by vystúpil predstaviteľ verejnosti - kedysi ozdoba všetkých dobrých politických klubov v televízii -, kvalifikovaný občan vybraný na základe toho, že pozná problematiku, že nemá trému pred kamerou či mikrofónom, nemá mindrák z politikova vie s nimi vecne, ale „na telo" viesť dialóg. Občan je degradovaný v najlepšom prípade na „křoví" v štúdiu. Pre režiséra a produkciu je jednoduchšie zavolať na stranícke sekretariáty než nájsť kvalifikovaného občana. Občianske organizácie by ich totiž museli mať „na sklade". Ďalším problémom je, že mediálny zákon, ktorý už 13 rokov nie a nie prejsť parlamentom, by mal obsahovať ustanovenie, podľa ktorého by aspoň verejnoprávne média, televízia a rozhlas (a ja sa pýtam, prečo nie aj súkromné?) mali záväzne pripravovať programy, v ktorých by sa objavoval aj kvalifikovaný hlas verejnosti. Súčasný stav redukuje reflexiu politiky na viac menej objednanú a manipulovanú ozvenu. Je to doslova hra na slepú babu. Niečo sa rozbalí, vyslovia sa podozrenia, vzápätí sa dementujú, rozdajú sa karty tak, že nielen Jano z Detvy, ale ani kvalifikovaný profesor nevie, kto je vinný, ako je vinný, a nakoniec to všetko zhasne bez akejkoľvek katarzie a urobí sa miesto inej kauze. Súvisí to s mimoriadne nebezpečným trendom, o ktorom hovoril pán Novosád: je to (akoby zámerná a rafinovaná) debilizácia, idiotizácia a infantilizácia spoločnosti. Médiá narábajú s dospelými ľuďmi ako s deťmi. Pozrite si len ranné relácie, akým spôsobom sa moderujú, ako v nich ľudia hovoria, je to niečo úžasné...

GÁL: Ale prečo to robia? Lebo občania nekladú žiaden odpor.

NOVOSÁD: Občania kladú odpor tým, že prestávajú kupovať noviny.

GÁL: To nie je odpor, ale rezignácia.

GINDL: Keď si zoberieš, že SME Martina Šimečku, dnes najsilnejší denník okrem Nového času, má dnes toľko čitateľov ako Pravda, znamená to, že Pravda stratila najmenej 150 000 čitateľov. Práca zanikla, Národná obroda sa drží nad vodou so stratami. Voľakedy mal človek potrebu využívať viac zdrojov informácii, dnes dvoje novín kupuje iba veľmi málo ľudí.

ABRAHÁM: Nový čas, najpredávanejší denník, ale otvorene robí bulvár.

GINDL: Je zaujímavé, že Nový čas, ktorý sa pokladal za soft bulvár, si dlho udržal kvalitnú politickú časť, v ktorej dobrí komentátori objektívne a razantne reflektovali skutočnosť. Keď im začal klesať náklad, redakční analytici dospeli k záveru, že bulvarizovať treba aj túto „nebulvárovú" nadstavbu. (Pritom Nový čas sa stal majetkom solídneho nemeckého vydavateľstva Grüner a Jahr). Bývalí majitelia Nového času mali ambíciu uživiť popri bulvárnom denníku aj dobrý spravodajský týždenník, investovaliveľa peňazí, postavili silnú redakciu. Týždenník Čas však skrachoval, pretože Grüner a Jahr si pokúpe povedali, že takýto projekt podporovať nebudú, lebo by naň doplácali. Vlani som sa presvedčil,že pozitívny vplyv zahraničných vlastníkov na náš novinový trh určite nie je pozitívny. Skúpili periodiká s najvyšším nákladom, s najvyššou inzerciou, zbulvarizovali ich podľa osvedčených receptov, pričom drvivú väčšinu ziskov zo Slovenska vyvážajú. Absolútne im nezáleží na tom, aby skultivovali slovenské novinárstvo; záleží im iba na obrate a na zisku, pričom vysoká miera zisku súvisí aj s nízkymi platmi kvalifikovaných novinárov, mimoriadne pomalou, takpovediac „second hand" modernizáciou redakcií, pirátskou (preberanou) žurnalistikou. Skrátka: ide o typický neokolonializmus v mediálnej oblasti.

GÁL: Myslím si, že noviny a všetky médiá sa prispôsobujú trhu, bulvarizujú sa, aby sa predávali.Problém možno nie je v médiách, chýbajú nezávislí publicisti, chýbajú myšlienky, motivácia....

ABRAHÁM: Do novín sa dá napísať, ale aký tlak možno vyvinúť napr. na televíziu?

GÁL: Neviem, ale ak je demokracia možnosť ovplyvňovať politiku zdola, potom túto možnosť nevyužívame dostatočne.

GINDL: Môžeš sa pokúsiť sformovať otvorené, nikomu nestraniace periodikum. A po dvoch rokoch ti spoluzakladatelia povedia, že sa s tebou rozchádzajú, pretože máš iný svetonázor. Povedia ti to ľudia, ktorí neustále hovoria o demokracii a sami seba považujú za ohmatané etalóny tejto demokracie. Pochopíš, že oni nechcú otvorenú diskusiu, nechcú pluralitu, pretože rozlišujú iba správne (tie svoje) a nesprávne názory. Nositeľov iných, alternatívnych názorov považujú neraz za nepriateľov. Periodikum zmenia z otvoreného na tendenčné (Peter Zajac v takom prípade rád používa eufemizmus„vyhranené"), posypú ho ideologickým naftalínom a vydávajú liberálny, servilný, podchvíľou infantilnoliberálny časopis, ktorý sa otvorenej diskusii vyhýba. Hovorím veľmi konkrétne o časopise OS.

ABRAHÁM: Média teda určite nesprostredkujú nejakú zmenu, ktorú by sme si želali. Nemáme dôvod myslieť si, že bulvarizácia by mala skončiť, nie je tu vôľa,ani peniaze a ani kapacity - ľudia, ktorí by vytvorili podobne smerodajné médium ako SME v polovici deväťdesiatych rokov. Musíme teda hovoriť o iných možnostiach.

GINDL: Nemyslím si, že bitka o médiá je prehratá. Zákon o médiách ešte nebol uzavretý, neprešiel parlamentom.

ABRAHÁM: Ten by pomohol?

GINDL: Všetky printové média majú veľký význam, pretože práve ony zdanlivo alebo skutočne mapujú pluralitu. Presnejšie: sami túto pluralitu stelesňujú. Ovplyvňujú však iba zanedbateľné skupiny obyvateľstva. O všetkom rozhoduje najmä televízia a do istej miery rozhlas. Zákon o televízii, o tom, ako sa financuje, kontroluje verejnoprávna televízia, je teda najdôležitejší. Ako občania nie sme stále schopní vytvoriť taký tlak, aby tento zákon konečne v parlamente prešiel. Je to katastrofa.

ABRAHÁM: Nie je to ilúzia, že samotný zákon až toľko vyrieši?

GINDL: V poriadnom zákone o televízii (a to je iba jeden z balíka zákonov) sa presne stanoví, z akých zdrojov sa televízia financuje, ako sa zostavuje televízna rada - určite nie na základe straníckych preferencií. STV po revolúcii je výrazne straníckou televíziou. Jej riaditeľom, špičkovými manažérmi, šéfredaktormi, vplyvnými moderátormi i redaktormi sú napospol ľudia, ktorý vzišli z matematiky a barterových čachrov-machrov v politickom zákulisí. Tak tomu bolo po všetkých voľbách. A keďže zákon neprešiel parlamentom ani pred poslednými voľbami, partokracia bude televíziu ovládať aj v nasledujúcom období. Občan bude opäť odsúdený do najpasívnejšej úlohy manipulovaného diváka.

NOVOSÁD: Existujú predsa vzory, podľa ktorých sa možno riadiť, hoci by sme si nemali robiť ilúzie o situácii v zahraničí. Je tu BBC, rakúske a nemecké médiá tiež nie sú najhoršie. Ide skôr o to, aby sa v médiách hlavného prúdu zachoval priestor pre vecnú, analytickú zložku. Už nie je možné vytlačiť z trhu zábavné médiá. Osobne si nemyslím, že médiá sa bulvarizujú preto, že si to vyžaduje publikum. Publiku to bolo nanútené.

GÁL: Ale publiku to neprekáža.

NOVOSÁD: Búri sa, len nemá žiadnu možnosť, ako svoj protest zverejniť. Búri sa pri každom čítaní novín.

GÁL: Výskumy sledovanosti televíznych programov tomu nenasvedčujú. Ale je tu ešte jeden problém. Aj keby sme mali zákon o médiách, o ktorom hovoril Eugen Gindl, ktorý by presne stanovil, ako sa médiá financujú a kontrolujú, kvalitu toho, čo sa vysiela a publikuje, to príliš neovplyvní.

GINDL: Dobrí autori musia mať tribúnu, ktorá nie je ohraničená. Je neznesiteľné noviny ideologicky vymedzovať. Ak nie sú noviny otvorené, neexistuje diskusia. Ak existuje časopis, v ktorom sa iný názor prezentuje ako názor nepriateľa a hlupáka len preto, že je iný, ak sa rôznorodosť názorov chápe ako morálna rozkolísanosť, tak potom v ňom nevznikne žiadna diskusia. Mám na mysli časopisy, ktoré by mali byť určené pre elitu. Je odôvodnené požadovať od štátu dotáciu na časopis s relatívne nízkym nákladom? Myslím si, že tak ako existuje STV 2, hoci má iba trojpercentnú sledovanosť, rovnako je odôvodnený aj takýto časopis, ktorý bude fungovať (teda mať vyšší náklad a teda aj isté príjmy z inzercie) iba vtedy, ak bude nadstranícky, otvorený a demokratický. Presviedča nás o tom osud straníckych novín, ktoré všetky zanikli.

GÁL: Máme na taký časopis? Hovorí sa, že základom demokracie je argumentujúce spoločenstvo, ktoré je zdrojom praktickej politiky. Myslím si, že u nás ešte stále prevláda psychologická manipulácia nad argumentáciou. Ťažko povedať, či je to tým, že nie sú ľudia, ktorí by takéto spoločenstvo vytvorili. Alebo médiá neuvoľnia pre takéto niečo priestor?

ZAJAC: Média vnímam v dvoch základných kontextoch. Na jednej strane sú to americké a do istej miery aj kanadské médiá a na druhej európske. Medzi nimi je základný rozdiel. Prvá otázka znie, či sa naše média budú ponášať viac na americké alebo na európske médiá. To je otázka zákonov, ľudí, vzťahu medzi verejnoprávnymi a súkromnými médiami atď. Keďže žijeme v Európe, budú sa naše médiá, či to chceme alebo nechceme ponášať na európske. Často sa tu argumentuje americkým poňatím slobody slova. V Európe s 20. storočím na krku a s ustavičným skĺzavaním do rozličných foriem totalitarizmu, rasizmu, nacionalizmu a antisemitizmu pokladám za dôležitejšie ako chrániť absolútnu mieru slobody slova elementárnu ochranu ľudskej dôstojnosti. Rovnako si myslím, že v európskych pomeroch by mal byť ústavným spôsobom zakotvený ako jeden zo základných prvkov nielen konflikt ekonomických a politických, ale aj mediálnych a politických záujmov. Myslím tu, pravdaže, na moc súkromných médií v politike, ako o tom svedčia prípady Berlusconiho, Železného či Ruska. To nie je ich problém, oni si môžu umyť ruky, že len využívajú platné zákony, to je problém zákonov.

ABRAHÁM: Zákaz majiteľom médií, aby vstupovali do politiky?

ZAJAC: Medzi vlastnením súkromných médií a účasťou v politike je evidentný a zjavný konflikt záujmov.

GINDL: Je otázka, či by malo ísť iba o elektronické médiá alebo o všetky.

ZAJAC: Na Slovensku v posledných rokoch takmer neexistujú špičkoví politici, ktorých by nevyrobili elektronické médiá, či už verejnoprávne alebo súkromné. Buď tak, že sa ako v prípade HZDS spervertovala verejnoprávna funkcia televízie alebo prostredníctvom súkromných médií. Markíza doslova „vyrobila" celý rad vrcholných činiteľov a politických strán: či je to prezident republiky, predseda vlády, minulá alebo súčasná vládna strana. Myslím si, že takáto situácia je nezdravá tak pre politiku ako aj pre média. Keďže žijeme v európskych pomeroch, mali by sme sa porovnávať v prvom rade s európskymi a nie s americkými médiami. Pokúsim sa o porovnanie s nemeckými médiami, ktoré poznám. V Nemecku je systém rozsiahlej konkurencie elektronických verejnoprávnych a súkromných médií, pričom súkromné média nezasahujú do tých oblastí, ktoré pokrývajú verejnoprávne médiá, teda nekonkurujú im v oblasti spravodajstva, spoločenskej a politickej publicistiky. To nie je ich úloha. Diverzifikácia médií je oveľa väčšia než u nás. V Nemecku neexistuje jediná televízia, ktorá by mala viac ako 23 % sledovanosti. Ostatné najsledovanejšie televízie sa pohybujú asi v tom istom pásme. Nikto teda nemôže mať také dominantné postavenia, ako má Nova alebo Markíza alebo možno nejaké iné médium v Maďarsku alebo v Poľsku. Dnes je to však u nás predovšetkým otázka schopnosti či neschopnosti verejnoprávej televízie a jej konkurencieschopnosti, rovnako ako otázka konkurencieschopnosti ďalších súkromných elektronických médií. Duálny systém verejnoprávnych a súkromných elektronických médií pokladám za rozumný, ale tak, ako bolo na začiatku deväťdesiatych rokov problémom odštátnenie televízie, dnes je kľúčovým problémom sfunkčnenie verejnoprávnej televízie a zamedzenie konfliktu záujmov v súkromných elektronických médiách. Len neviem, či sme už správny čas neprepásli. Keď hovoríme o tlačených médiách, rozlišujme bulvárnu a serióznu tlač. Od bulvárnej tlače nikto neočakáva, že bude robiť serióznu publicistiku.

Pokiaľ hovorím o nemeckých serióznych denníkoch, tak sú rozvrstvené podľa politického spektra: Frankfurter Rundschau je ľavicový denník, Süddeutsche Zeitung liberálny, stredo-ľavý, FAZ konzervatívno- liberálny a Die Welt konzervatívny. Toto rozvrstvenie je všeobecne známe. Všetky denníky musia mať istú úroveň, pod ktorú si nemôžu z konkurenčných dôvodov dovoliť klesnúť. Napr. Frankfurter Rundschau si ako ľavicový denník nemôže dovoliť byť nekritický k ľavici a kritický len k pravici. Nielen v politickej, ale aj v kultúrnej a ekonomickej sfére. Platí to pre všetky médiá, čím sa zachováva ich prirodzená pluralitnosť. Štruktúra serióznych denníkov je taká, že nie sú len politickými a ekonomickými, ale aj kultúrnymi denníkmi. Každý z nich má jednu časť nazývanú feuilleton, ktorý zachytáva širšiu oblasť kultúry, spoločenskofilozofickej komunikácie. Môže byť orientovaný viac doľava, alebo doprava, ale napríklad konzervatívny časopis Die Welt uverejní reč ľavicového filozofa Habermasa a uvedie, prečo je zaujímavá. Iný názor sa totiž nevníma ako nepriateľský názor. V tejto kultúrnej časti sa noviny obracajú na ľudí, ktorí majú záujem o diferencovanejší pohľad na skutočnosť, autori z univerzít prispievajú do nich zaujímavými fejtónmi, čím sa udržuje to, čomu sa od 19. storočia hovorí Bildungsgesellschaft, čiže spoločnosť vzdelanosti. Pravda, v dnešnej Spaßgesellschaft, v spoločnosti zábavy a záplavy nehierarchizovaných informácií začínajú mať aj tieto médiá problémy s klesajúcim nákladom. Ďalej existujú špecializovanejšie časopisy, politické, kultúrne či literárne, čiastočne dotované mestom či spolkovou krajinou. Takto funguje scenéria nemeckých médií. Keď to porovnáme so slovenskou mediálnou scénou, vídíme ten nebotyčný rozdiel.

NOVOSÁD: Vzťah médií a politiky na Slovensku treba vidieť trochu diferencovanejšie. Elektronické médiá hrajú dve hry. Prvá hra je hra objektivity, dať slovo tomu i tomu, koalícii aj opozícii. Druhá hra je: my sme urobili osobnosti z tých a tých. Túto hru hrajú aj verejnoprávne aj komerčné televízie. Politici sledujú vo vzťahu k médiám tiež niekoľko stratégii zároveň a mám obavu, že vyrábanie politikov médiami, o ktorom hovoril Peter Zajac, je vlastne prevzatie ideológie tých ľudí z médií, ktorí vyhlasujú: my sme urobili toho alebo toho. To je Ruskova téza: Z Dzurindu som urobil premiéra, zo Schustera prezidenta. Presne tak isto to bolo s verejnoprávnou televíziou za Mečiara. Ale faktory úspechu a neúspechu takejto „produkcie osobností" nie sú iba v samotných médiách. Čo sa týka politikov, časť z nich sa nechá niesť médiami, časť z nich, čo sa ukázalo pri billboardovej kampani, prišla k záveru, že v médiách nedostáva dostatočný priestor a hľadá alternatívny priestor prezentácie. Médiá však vcelku zohrávajú menšiu úlohu, než si to myslia ich majitelia a väčšina politikov.

GÁL: V Lidových novinách som čítal výsledky výskumu o vplyve jednotlivých médií na prezentáciu politikov. Na prvom mieste boli s veľkým náskokom vizuálne médiá, na druhom priamy kontakt s voličmi a až niekde dole boli billboardy. Kde sa politik môže prezentovať verejnosti, keď nie v televízii?

GINDL: Keď si zoberiete posledné volebné výsledky v Poľsku, Maďarsku, na Slovensku, Čechy sa trochu vymykajú, tak vidíte jedno: Michnik sám priznal, že jeho vplyvná a naozaj objektívna Gazeta Wyborcza urobila pred poslednými voľbami všetko preto, aby ľavičiari nevyhrali a oni napriek tomu presvedčivo vyhrali. Takisto Orbán: mal v moci všetky kľúčové elektronické médiá, a vyhrali medgyessyovci, ktorí mali na kampaň desaťkrát menej peňazí. To isté sa tu stalo za Mečiara. Mečiar mal v roku 1998 podľa všetkého päť- až osemkrát viac peňazí, obsadil kľúčové médiá a prehral.

ZAJAC: Keď som hovoril o nemeckej mediálnej scenérii, mal som na mysli nielen jej podobu, ale aj funkciu médií. Aká má byť funkcia médií? Pri súkromných elektronických médiách by to asi mala byť zábava a relax, to je pre ľudí absolútne legitímna funkcia. Rovnako ako je legitímna funkcia verejnoprávnych médií pri tvorbe občianskej kultúry a toho, čomu sa hovorí ústavný patriotizmus. Ľudia to vedia rozlíšiť. Keď hľadajú nejakú rudimentárnu zábavu, nebudú ju hľadať na ARD, ale na RTL, pretože vedia, akú skladbu majú jednotlivé média. Informácie budú naopak hľadať na verejnoprávnom ZDF alebo ARD. To isté platí aj o tlačených médiách. Takéto rozvrstvenie médií u nás nemáme.

- 5. 7. 2004 -

ODPOVĚDĚT


Diskuse o životním prostředí a regionálním rozvoji

- E-mailové konference (pro další informace a přihlášení piště správci):
na serveru Zdravá města: Životní prostředí & Ekologie, Udržitelný rozvoj, Místní Agenda 21, Doprava, Energie, Zemědělství, EIA,...
Ekodům - diskusní konference
Regionální rozvoj - spravuje Econnect
Evropská unie a životní prostředí - spravuje Zelený kruh
Rozvojová a humanitární pomoc - spravuje Econnect

- Názory a komentáře:
Fórum EkoListu

Služby Econnectu

ToolkitUnavuje vás tvorba www stránek v HTML?
Nemá váš webmaster čas na jejich aktualizaci?
S publikačním systémem TOOLKIT to zvládnete SNADNO, RYCHLE A SAMI:
VYZKOUŠEJTE ZDARMA!
vytisknoutvytisknout
Logo Econnectu Easy CONNECTion - snadné spojení mezi lidmi, kteří mění svět
Webhosting, webdesign a publikační systém Toolkit - Econnect
NAVRCHOLU.cz Econnect,o.s.; Českomalínská 23; 160 00 Praha 6; tel: 224 311 780; econnect@ecn.cz