Keď ženám zoberieš krásu, čo im zostane?

28. 11. 2007 - Lucia Segľová, GITA

Túto rečnícku otázku mi raz položil jeden blízky človek – muž. Mala som chuť odpovedať: „Všetko.“ Pochopila som však, že v „jeho svete“ ženy bez krásy nemajú nič. Aké miesto prisudzujete ženskej kráse vy, bude asi rôzne. Napriek tomu by sme sa na niektorých veciach zhodli. Napríklad na tom, že existuje nejaký ideál či mýtus krásy spolu s hierarchiou krásne, menej krásne, škaredé. Asi by sme sa zhodli aj na fakte, že krása hrá v živote žien dôležitejšiu úlohu než v živote mužov. A možno by mnohé zo žien priznali aj fakt, ako hlboko ich trápi a ťaží vlastné telo, tvár a nedostatok sebavedomia.

Kedy vlastne vznikala súčasná predstava o kráse? Naomi Wolf označuje za začiatok väčšiny našich predpokladov obdobie po roku 1830. V onom období sa zrodili nové technológie reprodukcie obrazov. Obrazov, ktoré sa na nás dennodenne a z každého rohu usmievajú v podobe dokonalých blondín či brunetiek a presviedčajú nás, ako by sme mali vyzerať. Ich sila je nezmerná a reálna. Presvedčila i najnádhernejšie ženy, aké som kedy stretla, že ich postava nie je dosť dobrá. Nedávno mi niekto položil otázku ako vyzerali telá žien, mojich športových spoluhráčok. Nikdy som si ich nevšímala, ale dnes pri spomienke na našu šatňu sa musím usmievať. Hoci sa v nej vystriedalo minimálne päťdesiat žien, nepamätám si na žiadnu s mierami 90-60-90. Namiesto preferovanej „dokonalej jednotvárnosti“ tvorili telá žien najrozmanitejšie jedinečné tvary a celky.

Cítili ste sa už niekedy škaredá? Naomi Wolf nás nabáda, aby sme k sebe boli vľúdne a láskavé a pochopili, že to nie je naša chyba. Krása sa od polovice 19. storočia stala vecou politickou a ekonomickou a súvisí so snahou udržať nízke sebavedomie žien: „Krása totiž korení hlboko v psychike, kde sa sexualita mieša so sebavedomím. A pretože krása je zvyčajne definovaná ako niečo, čo nám neustále prideľujú zvonku a vždy nám to môžu zobrať, povedať žene, že je škaredá, spôsobí, že sa žena naozaj cíti škaredá, správa sa škaredo sa verí, že celá jej osobnosť je škaredá, pretože spokojnou ju robí práve pocit, že je krásna. Žiadna žena nie je sama o sebe taká krásna, aby si dôverovala, že prežije nový súdny proces...Výsledkom pôsobenia mýtu krásy je nízka sebaúcta žien a vysoké zisky podnikov.“

Strachy a radosti žien sa stali ohromným biznisom. V 80. rokoch najprv medzi ženami v Spojených štátoch amerických začali geometrickým radom rásť poruchy príjmu potravy a z estetickej chirurgie sa stal najrýchlejšie sa rozvíjajúci lekársky odbor. Denne sa predajú tony mejkapu, zisky diétneho a kozmetického priemyslu sú obrovské a pornografia sa stala hlavnou mediálnou kategóriou predstihnúc všetky ostatné filmy a hudobné nosiče dohromady.

Dievčatá si niekedy v puberte začnú uvedomovať sami seba a porovnávať sa so stále sa meniacim ideálom vychudnutej ženy. Ešte pred trinástym rokom života začne byť až 53% z nich zo svojho tela nešťastná. Roztáča sa koleso sebe nenávisti a často sa nezastavuje ani po desiatich, dvadsiatich rokoch. Stále tu budú kilá, ktorých sa túžime zbaviť, nedokonalé tvary a nadbytočný tuk. Veľké plagáty s detailnými zábermi pokožky zhrčkavenej celulitídou lemujú naše cesty a zreálňujú toto strašidlo. Ženské časopisy, reklamný priemysel, skúmavé pohľady mužov a žien presvedčili väčšinu ženských myslí, že ženy samy sú absolútne zodpovedné za rozmery a starnutie svojho tela. Že sú to ony, kto môže telo podrobiť absolútnej kontrole a že telo poslúchne, pokiaľ budú dosť usilovné, prísne a pracovité. Pokiaľ budú kontrolovať každé sústo, pravidelne a namáhavo športovať, istotne dosiahnuť dokonalosť. Štíhlosť však nestačí, je nutné ďalej pracovať, krémovať, depilovať. Telo musí byť hladké, pevné, mladé, opálené, vláčne, pružné, nechlpaté...

Niektoré ženy odmietnu maškarádu krásy. Schovajú sa do myšacieho kožúška. Skryjú sa, pretože túžia po tom, aby svet videl niečo iné než krásny povrch. Niektoré ochromene či so vzdorom stoja pred všetkými súčasťami krásy – nad dokonalým telom, upravenou tvárou, vlasmi ako korunou krásy, poslednými módnymi trendmi, vôňami, nechtami, šperkmi a nevedia sa pohnúť tam ani späť. Niektoré sa naopak so sústredeným úsilím či radosťou vrhnú do víru činnosti a postupne si osvojujú množstvo zručností – ako sa do hladka oholiť, ako rozotrieť mejkap bez škvŕn, ako vydržať na ihličkových opätkoch pol dňa, ako si sadnúť v minisukni, ako nebyť len vešiakom na extravagantné šaty či ako zväčšiť a spevniť svoje prsia. No a niektoré si ako odpoveď vyberú provokáciu. Pohrajú sa s vlastným imidžom, vstúpia do niektorej subkultúry, skombinujú neskombinovateľné a šokujú.

Nech už ste zvolili to či ono, rozdiel bude asi len v množstve práce, ktoré si venujete. Naomi Wolf preto v súvislosti s krásou hovorí o kvalifikácii profesionálnej krásavice a o tretej zmene. Po odpracovaní ôsmych hodín v zamestnaní, po práci v domácnosti nastupuje nikdy nekončiaca práca na vlastnej vizáži a imidži. Práca pohlcujúca množstvo času, peňazí a schopností.

Kniha Naomi Wolf vyšla pred šestnástimi rokmi. Myslíte, že sa niečo zmenilo? Cítite aj dnes ten tlak na naše sebavedomie, ktoré popisuje? Cítite ešte, že krása je zbraňou a hra rozhodne nie je fér? Pokiaľ áno, možno sa vám bude páčiť nasledujúca nová „wolfovská“ definícia krásy: „Tam, kde vidím krásu ja, ty ju možno nevidíš. Niektorí ľudia sú pre mňa príťažlivejší ako pre teba. No a čo? Môj spôsob vnímania nie je o nič lepší ako tvoj. Prečo by krása mala byť exkluzívna? Veľa vecí si zaslúži náš obdiv.“ Už dlho verím, že na každú jedinečnosť existuje minimálne jeden obdivovateľ. A zdravú sebadôveru, sexuálnu príťažlivosť a sebaúctu si zaslúžia všetky ženy a muži. Áno, aj muži, ktorých mýtus krásy pomaly doháňa tiež.

DISKUSE - KOMENTÁŘE:

8. 2. 2008

josé