Keď tradície bolia

6. 11. 2006 - BRATISLAVA [Changenet]

Recle Aslan mala jedenásť rokov, keď ju znásilnili. Páchateľ nebol nikdy chytený. Recla totiž znásilnenie nikdy neoznámila, ani len vlastným rodičom. Predčasná strata panenstva platí v juhovýchodnom Turecku ako tak závažné porušenie cti rodiny, že ho neodpustia ani len obeti. Mravnosť zaváži viac ako život sám. To vedela Recle už v jedenástich.

Osem rokov vlieklo dievča so sebou svoj ťažký údel, kým sa dostala do veku, keď sa začalo hovoriť o svadbe. Dievča sa muselo priznať a stalo sa to, čoho sa obávala. Rodinná rada zasadla a poverila brata „znovu obnoviť česť rodiny“. Kým matka čakala vo vedľajšej izbe, zastreli brat Hüseyin svoju mladšiu sestru ranou do srdca.

Často je dôvod pre takúto vraždu priam banálny. Na ulici za denného svetla bolo mladé dievča podrezané. Dôvod: dievčaťu venoval mladý muž v rádiu pesničku na želanie. Poprava bola vykonaná 11-ročným bratom obete.

Rodiny si mladších členov – bratov obetí – nevyberajú náhodne. Rátajú totiž s nižším trestom pre chlapcov, často ešte deti. S ohľadom na vek páchateľov a „spoločenskú hodnotu“ takejto vraždy sú priemerné tresty okolo 2 – 3 rokov. Od matiek a sestier sa zúfalé mladé ženy pomoci nedočkajú, aj matky sa podieľajú na rozhodovaní rodinnej rady a dodržiavaní tejto krutej tradície. Skutočnosť, že každá druhá manželka je pravidelne týraná a vystavená násiliu partnera, ich apatiu sčasti vysvetľuje. Sestry obete sú „zneuctením rodiny“ samy postihnuté a ich šance na slušný vydaj sa zmenšujú.

Táto krvavá tradícia je rozšírená v celom južnom a východnom Turecku, ako i moslimských krajinách blízkeho a stredného Východe a Afriky. Počet obetí „v mene cti“ sa odhaduje na tisícky.

Vraždy žien rodinnými príslušníkmi sa stali načas stredobodom pozornosti aj v Európe „vďaka“ niekoľkým príkladom medzi tureckými prisťahovalcami v Nemecku. Najmä vražda Hatun Sürücü vo februári 2005 v Berlíne vyvolala silný verejný odpor a stala sa popudom k organizovaniu moslimského ženského hnutia proti vraždám zo cti. Bývalá holandská poslankyňa Ayan Hirsi Ali tiež nemalou mierou prispela k tomu, že sa začalo o postavení žien a takýchto radikálnych, často brutálnych tradíciách hovoriť nahlas.

Hatun však určite nebola posledná, v kultúre s podradným postavením ženy je akákoľvek zmena tradícií dlhodobým procesom.

Kameňovanie pre mravnosť národa

Aj pod vládou reformistu Khatamiho sa v Iráne zachoval tradičný trest za „sexuálne delikty“ ako homosexualita a cudzoložstvo – kameňovanie. Akékoľvek nádeje, že radikálny fundamentalista Mahmud Ahmadi-Nejad na veci niečo zmení sú iba utópiou. Naopak, napriek zákazu ministra spravodlivosti v roku 2001 zostáva kameňovanie žien ostáva iránskou „špecialitou“, hoci Nigéria sa tiež „nenechá zahanbiť“. Kameňovanie sa naďalej praktizuje aj v Pakistane, Afganistane a Sudáne.

Skoré májové ráno pred múrmi väzenia Evin v Teheráne. Mladá žena je po plecia zahrabaná v zemi. Strážcovia a zamestnanci väzenia stoja v kruhu okolo nej a poťažkávajú kamene, veľké ako päsť. V článku 104 iránskeho trestného poriadku sa píše o odporúčanej veľkosti kameňov, ktoré majú byť „nie tak veľké, aby bola osoba hneď jedným či dvomi usmrtená, ale ani tak malé, aby sa nedali označiť ako kamene“. Pred tým, ako je žena zahrabaná do zeme, je ako múmia oblečená do posmrtného bieleho rúcha. Jama je taká úzka, že sa nedá pohnúť ani malíčkom. Takto totiž aj necvičený „vrhač kameňov“ trafí rovno do hlavy. Muži zvolajú „Alah Akbar“ (Alah je najväčší) a začnú hádzať...

Kameňovanie je starý rituál, ktorý pochádza až z predislamských tradícií. Už v piatich Mojžišových knihách sa spomína ako trest za rúhanie sa Bohu a cudzoložstvo. Tradícia prežila iba v islamských krajinách, predovšetkým ako symbolické vyháňanie diabla počas pútí do Mekky.

Poprava kameňovaním má presne určené pravidlá. Muž je zahrabaný do zeme len po opasok, žena po plecia. Muž má tým väčšiu šancu oslobodiť sa a ujsť, a ak sa k činu pred tým sám priznal, trest sa mu odpustí. Ak ho ale usvedčili svedkovia, niet pre neho úniku a do jamy ho vrátia až do usmrtenia.

Obeťami tohto brutálneho trestu sa stávajú najmä ženy. Ashraf Kalhori, 37 ročná matka štyroch detí bola na jar odsúdená na smrť ukameňovaním kvôli nemanželskému styku. Paradoxne, podobný osud hrozí aj obeti znásilnenia. Iránske trestné právo totiž na jednej strane veľmi limituje možnosti sebaobrany, na druhej strane sa obeť znásilnenia vystavuje nebezpečenstvu trestu smrti ukameňovaním kvôli cudzoložstvu, pokiaľ znásilnenie samotný páchateľ neprizná. Obeť – žena - ťahá v každom prípade za kratší koniec.

11. júl sa symbolicky stal svetovým dňom proti kameňovaniu. Aj v tomto roku si ho bezradne pripomínalo šesť iránskych žien čakajúcich na takýto osud vo väzeniach v Ahvaze, Shiraze, Teherane a Malakeh. Napriek medzinárodnému hnutiu a aktivitám mimovládnych ľudskoprávnych organizácií je nádej na ich záchranu minimálna.

Obriezka alebo kto je tu pánom (Afrika)

Obriezka je obrad, ktorým sa v africkej patriarchálnej spoločnosti dáva jasne najavo, kto je pánom ženy. Obrad sa nazýva „zasvätením“ a podrobujú sa mu 7 – 8 ročné dievčatká. A vykonáva sa nielen v Afrike. V samotných USA žije niekoľko státisícov žien v uzavretých černošských alebo arabských komunitách, kde sila tradície odoláva vplyvu civilizácie, peňazí i okolia.

„Bola som zasväcovaná v siedmych rokoch v Somálsku,“ hovorí 30-ročná Sara z New Yorku. „Dali mi nejaké anestetiká, ale tie príliš nepôsobili. Prebudila som sa práve v momente, keď mi odrezávali klitoris...“ Sára krvácala ešte týždeň po obrade a nemohla sa ani poriadne pohnúť. Oproti iným ženám mala ale výhodu. Narodila sa totiž v privilegovanej rodine a obrezávali ju sterilnými nástrojmi v nemocnici v somálskom Mogadišu. Väčšina amerických dievčat je však odkázaná na oveľa primitívnejšie pomery.

Ženská obriezka, pri ktorej sa odstraňuje klitoris a väčšinou i ďalšie časti ženských genitálií, sa vykonáva za absolútne nevyhovujúcich podmienok. Jedna hrdzavá britva sa použije v komunite pre celú skupinu dievčat. Ani náhodou sa neberie ohľad na to, že Afrika figuruje na popredných miestach v štatistikách chorých na AIDS. Dievčatká väčšinou nechápu, čo ich vôbec očakáva, z celej situácie sú rozrušené a nezriedka prepadajú hystérii, keď vidia ich zakrvavené kamarátky obrezané pred nimi. Samozrejme pri obriezke dochádza aj k úmrtiam. Zasväcované dievčatká bez dostatočnej odbornej pomoci vykrvácajú alebo upadnú do bezvedomia, z ktorého sa už nepreberú.

Zástancovia obriezky uvádzajú na prvom mieste výchovný a sociálny význam rituálu. Dievča, ktoré sa obradu nepodrobí, je svojim spôsobom vyčlenené z komunity a nesie znamenie spoločenskej degradácie. Tradičná súdržnosť kmeňových zoskupení pôsobí aj vzdialené a už moderné rodiny, ktoré žijú vo veľmi slušných existenčných podmienkach vo veľkých mestách. Tie často posielajú svoje dcéry na obrad zasvätenia na dediny k starým rodičom alebo ich nechávajú obrezať v nemocnici.

Vplyv komunity je dokonca natoľko silný, že sa často stáva príčinou kolektívneho násilia. V mestečku na hraniciach medzi Keňou a Somálskom sa stalo, že dve rodiny sa rozhodli uchrániť svoje dcéry pred touto krutou tradíciou. V určený deň sa zo strachu ukryli na policajnej stanici. Ani to im však nepomohlo. Dav rozzúrených zástancov tradícií zaútočil na policajnú stanicu, obidve dievčatká vyvliekli na zaprášenú ulicu a dokonali krvavý obrad.

Väčšina afrických mužov z tradičných kmeňov s týmto obradom samozrejme súhlasí. Napr. u kmeňa Masajov, ktorý praktizuje polygamiu a žije doteraz tradičným nomádskym spôsobom života, je ženská obriezka považovaná za nevyhnutnú pre vstup do manželstva. Samozrejme, že pre obrezané africké ženy sa sex stáva strašiakom alebo minimálne jednou z nepríjemných manželských povinností; okrem toho sú náchylné na všetky existujúce gynekologické komplikácie. Naopak, žene je takto dané najavo, kto je jej pánom a kto by sa mal v prvom rade tešiť zo všetkých pôžitkov. Niektorí muži sa dokonca vyjadrili, že umelé zúženie vchodu pošvy (ktoré sa v niektorých kmeňoch vykonáva ako „extra“) zvyšuje ich potešenie zo sexu.

Od marca 1999 je obriezka kvalifikovaná v USA ako zločin. Prisťahovalci zo štátov, kde sa dievčatá obrezávajú, sú zoznamovaní so zákonom hneď pri svojom príchode do USA. Niektoré organizácie v USA a Európe sa snažia dosiahnuť, aby výška a ochota finančnej pomoci africkým krajinám bola podmienená ochotou na prijatie zákona o zákaze obriezky. 1.1.1998 vyhlásil Egypt ako prvá krajina na africkom kontinente zákaz obriezky na svojom území, neskôr nasledovali iné štáty. Potrvá však generácie, kým sa zvyk podarí úplne odstrániť.

Spomínané praktiky nie sú jediné, ktoré strpčujú život ženám vo fundamentalistických krajinách, stavajúcich tradície nad ľudské práva a dokonca život samotný. Všeobecne vžitá predstava, že vývoj smeruje iba pozitívnym smerom nie je najmä v prípade žien vždy pravidlom, naopak. Najnovším príkladom je Irak, kde sa po rokoch sekulárnych zákonov opäť dostáva do praxe šárija. Manželstvo, rozvod a starostlivosť o deti a dedičstvo sa majú riadiť pravidlami stanovenými v stredoveku, známymi najmä diskriminačným prístupom k ženám. Podľa neho sa ženy môžu vydať iba so súhlasom rodiny, žena je majetkom otca a neskôr manžela a ženino slovo nemá pred súdom rovnakú váhu ako mužovo. Šaríja nevylučuje ani polygamiu. A tak sa paradoxne situácia žien v Iraku po „oslobodení a demokratizácii krajiny“ začína čoraz viac podobať na Afganistan počas vlády Talibanu.

Oľga Pietruchová

DISKUSE - KOMENTÁŘE:

7. 11. 2006

diara