Výchova k násiliu
26. 3. 2002 - Bratislava [Mgr. Monika Zábavníková , Feminet.sk]
Slovensko deklaruje princíp dodržiavania ľudských práv, ktorého súčasťou a nevyhnutným predpokladom je rovnosť všetkých ľudí.
Rozdiel medzi deklarovanou a skutočnou rovnosťou je však často zásadný. Nie je len otázkou času, kedy sa z deklarovaných pravidiel stanú „žité“ pravidlá. Bez našej snahy a úsilia sa to nemusí stať nikdy.
Začiatok školského roka: Triedna učiteľka v istej bratislavskej škole na úvodnej triednickej hodine pripravuje rozdelenie žiakov a žiačok do skupín podľa jazykov, podľa toho, či si ich rodičia vybrali náboženskú alebo etickú výchovu a informuje deti o tom, že na pracovnom vyučovaní sa budú dievčatá venovať domácim prácam a chlapci tzv. technickým prácam. Jeden žiačik sa opýta, či by nemohol tiež chodiť na domáce práce. V triede sa ozve smiech. Aj pani učiteľka sa pousmeje. Chlapček stíchne, začervená sa a sadne si. Problém je vyriešený...
Čo zostalo zamlčané? Že všetky deti majú právo na rovnaký prístup k vzdelaniu, že nemožno nikoho diskriminovať na základe príslušnosti k pohlaviu, že deti majú právo na rozvoj svojich záujmov a zručností bez ohľadu na vek, národnosť, pohlavie...
Hoci sa zdá, že príbeh nesúvisí s násilím v intímnych vzťahoch, opak je pravdou. Výchovou prispievame k tomu, že hranice medzi mužským a ženským svetom sú presne a jasne definované a za žiadnych okolností ich nemožno prekročiť. Aké sú to svety? Čo znamená „silnejšie“ a „slabšie“ pohlavie?
Čo znamená „byť mužom“, „byť ženou“?
Jedným z výchovných cieľov Výchovy k manželstvu a rodičovstvu je viesť deti k tomu, aby sa stotožnili so svojou „pohlavnou rolou“. Znamená to, že síce je nesmierne dôležité, aby sa pri výchovnom procese rešpektovali individuálne rozdiely medzi deťmi, rozvíjali sa ich individuálne schopnosti a záujmy, ale príslušnosť k pohlaviu je rozhodujúca. V prípade, že individuálne záujmy a schopnosti sú v rozpore s tým, čo sa očakáva od chlapca alebo dievčaťa, záujmy dieťaťa už nie sú podstatné. Chlapec nemá čo hľadať na hodinách domácich prác...
Pýtali sme sa detí, ako vidia rolu muža a ženy. Neprekvapilo nás, že vnímajú svety mužov a žien ako úplne oddelené, rozdielne. Je desivé, do akej miery sa naučili, že muž je „hlava“, že žena „má byť poslušná, poddajná, má sa obetovať a odpúšťať“, že muž je autorita, rozkazuje, nevenuje sa práci v domácnosti,... Najalarmujúcejším zistením však je to, že za typickú mužskú vlastnosť deti považujú výbušnosť. Čo pre naše deti znamená „stotožniť sa so svojou pohlavnou rolou“? Ich vlastné slová:
Chlapec – 12 rokov:
Ženy – robia väčšinou poriadok a varia. Robia domáce práce.
Muži – zarábajú, chodia do práce, opravujú auto, opravujú veci v domácnosti, kukajú telku a pijú pivo a čítajú noviny
Dievča – 14 rokov
Žena – elegantnosť, dôstojnosť, citlivosť, zručnosť
Muž – bojovnosť, energickosť, podnikavosť
Chlapec – 11 rokov
Muž – sedí v krčme, číta noviny, pozerá TV
Žena – varí, pere, hučí, rodí
Dievča – 15 rokov
Muž – frajerina, namyslenosť
Žena – obetavosť, klebetnosť
Takéto boli ich charakteristiky mužskosti a ženskosti. Poznávame sa v nich? Ktoré z týchto vlastností môžu spôsobiť vznik násilia v partnerských vzťahoch? Ktoré nám „umožnia ho tolerovať a donekonečna odpúšťať“? Napriek tomu, že deti stereotypy veľmi jasne vnímajú, predstavy o svojom živote majú iné.
Deti chcú za ideálneho partnera a partnerku inteligentného, citlivého, milujúceho, pracovitého, samostatného a nežného človeka. Nie mužskú autoritu, výbušnosť, racionalitu, schopnosť presadiť sa, ani ženskú poddajnosť, poslušnosť, klebetnosť. Očakávajú hlavne ĽUDSKÚ BYTOSŤ, až potom „muža“ alebo „ženu“. Ale byť ľudskou bytosťou zrejme nestačí, musíme byť V PRVOM RADE mužmi, alebo ženami.
Príčinou násilia v intímnych vzťahoch je nerovnováha moci medzi partnermi. Naša ústava deklaruje rovnosť všetkých ľudí, zákaz diskriminácie a to aj na základe pohlavia (rodu). Napriek tomu sa všetci a všetky správame tak, akoby sa nás to netýkalo a naše deti naďalej ovplyvňujeme v duchu týchto „tradícií“. Keď sa povie „hlava rodiny“, všetkým je jasné, o kom sa hovorí, na dverách bytov si môžeme prečítať meno „vlastníka“, keď vypisujeme pohľadnice, adresujeme ich rodine muža XY. ... Sú to „milé tradície“, ktoré nič neznamenajú? Ako je možné, že v krajine, kde sa deklaruje rovnosť očakáva sa zároveň kontrola muža nad svojou rodinou? Neovnováha moci má často skrytú podobu, ale je možné ju jasne vycítiť v našich životoch, v našich vzťahoch.
Nie rovnakosť, ale rovnosť
Od narodenia nás vychovávajú ako mužov a ženy: o dievčatá sa treba viac starať, ochraňovať ich, chlapci by nemali preukazovať svoje city, mali by byť odolní voči bolesti, to isté správanie sa u chlapcov označuje za „živosť“ a u dievčat za „neposlušnosť“. Dokonca inštitucionálna výchova – v škôlkach a školách sa všemožne snaží vtesnať nás do mužských a ženských foriem. To všetko a aj naše rozdielne skúsenosti v nás vytvára rozdiely. Muži a ženy sú rozdielni aj vo svojom prežívaní. Táto rozdielnosť sa však nesmie stať východiskom pre potláčanie jedných druhými. Nesmie sa jeden typ prežívania stať vzorom pre ľudskosť (muž =človek aj v mnohých jazykoch) a druhý iba akousi „odchýlkou“, ktorá sama osebe je dostatočným argumentom pre slabosť a potrebu ochrany. (Nezabúdajme, že od ochrany ku kontrole je iba nepatrný krôčik). Naše individuálne špecifiká majú prednosť pred našou „mužskosťou“ a „ženskosťou“. Je nevyhnutné, aby sa konečne prestali tolerovať tradičné predsudky o „mužskosti“ a „ženskosti“ (rodové stereotypy), aby sa pri výchove zabezpečovalo rešpektovanie rozdielnej situácie, v ktorej sa chlapci a dievčatá počas svojho života nachádzajú a vytvárať také podmienky, ktoré by viedli k skutočnej rovnosti rodov. Nie rovnakosť, ale rovnosti v možnostiach dosiahnuť naplnenie svojich predstáv o živote a ochranu pred škodlivým vplyvom rodových stereotypov.
Neumožňujme existenciu násilia v intímnych vzťahoch
Škodlivosť rodových stereotypov na naše životy sa neprejavuje len v existencii a spoločenskej tolerancii násilia v intímnych vzťahoch, ale aj v iných oblastiach nášho života: násilie páchané na ženách, sexualizované násilie, poruchy prijímania potravy ako dôsledok tlaku na „krásny“ výzor, množstvo samovrážd mužov, ktorí nemôžu nikdy naplniť svoju „mužskú“ rolu, nespravodlivé odmieňanie v zamestnaní, nerovný prístup k vzdelaniu a práci, ...
Žiaden muž sa nerodí ako násilník. Násilným sa stáva, ak uverí že je to jeho „prirodzený“ spôsob vyjadrenia, jeho právo na kontrolu nad ženou. Možnosť páchať násilie mu dáme, ak ho presvedčíme, že má byť tým, kto má právo uzurpovať si moc, vydoby(i)ť si ju, že by mal byť tým, „kto si vie udrieť po stole“. Ak dievčatá pripravíme na to, že majú byť poddajné, poslušné a donekonečna odpúšťajúce, zodpovedné za atmosféru v rodine, podmienky sú pripravené.
Súvislosť medzi výchovou v duchu rodových stereotypov a nerovnováhou medzi mužmi a ženami v spoločnosti a partnerských vzťahoch je známa už veľmi dlho. Aj Slovenská republika sa zaviazala eliminovať rodové stereotypy už v roku 1987, ešte ako ČSSR. Tieto záväzky prebrala SR od roku 1993 a sú súčasťou platnej legislatívy (62/1987 Zb.). V piatom a desiatom článku sa výslovne uvádza, že SR sa zaviazala odstraňovať predsudky a zvyklosti týkajúce sa správania sa mužov a žien, zaviazala sa odstrániť rodové stereotypy z inštitucionalizovanej výchovy a prispôsobiť výchovné metódy dosiahnutiu tohto cieľa..
Je rok 2002 - zmenilo sa niečo?
Unavuje
vás tvorba www stránek v HTML? 
vytisknout