Ruský útok kazetovými bombami poukazuje na nevyhnutnosť ich celosvetového zákazu

19. 8. 2008 -, Econnect/Nesehnutí

Používanie tejto zbrane v osídlených oblastiach si takmer vždy vyžiadava civilné obete na životoch, niekedy aj niekoľko rokov po bombardovaní, následkom náhodných explózií ešte nevybuchnutých náloží. Najväčší používatelia tejto zbrane (USA, Ruská federácia, ČĽR, Izrael a ďalší) dodnes nepristúpili na rokovania o ich celosvetovom zákaze.

Podľa organizácie Human Right Watch zhodili vojská Ruskej federácie kazetové bomby na ciele v osídlenej oblasti Gruzínska, pričom malo zahynúť minimálne 10 civilistov a ďalšie desiatky malo byť zranených. K útokom malo dôjsť v mestách Kareli a Gori 12. augusta 2008. Medzi obeťami má byť aj holandský novinár Stan Storimans, ďalšieho, izraelského novinára Zadok Yehezkeliho, údajne museli s ťažkými zraneniami odviezť do Izraela. Použité mali byť kazetové bomby RBK-250 obsahujúce po 30 kusov submunície PTAB 2.5M určenej predovšetkým na ničenie opancierovaných cieľov. Pokiaľ sa správa potvrdí, šlo by o prvé zdokumentované použitie kazetových bômb od roku 2006, keď ich pri operáciách v Libanone používala izraelská armáda. Gruzínsko disponuje obdobnými bombami dvojnásobnej ráže RBK-500. Rovnaký typ mimochodom rozpredávalo v roku 2004 české ministerstvo obrany. Kde tieto zbrane skončili, nie je verejne známe.

Pri použití kazetovej bomby sa z nej v určitej výške nad cieľom odstredivou silou oddelí množstvo menších náloží (môžu ich byť aj stovky, záleží na type), ktoré potom zasahujú rozsiahlu oblasť, nerozlišujúc civilné ciele od vojenských. Ich použite v osídlených oblastiach tak znamená pre obyvateľstvo značné nebezpečenstvo. Veľké množstvo náloží pritom okamžite pri dopade nevybuchne, čím predstavujú ďalšie nebezpečenstvo v podobe dlhodobého zamorenia územia mínami. Najmä deti si ich potom môžu zameniť s konzervou od potravín, alebo hračkou. Následky bývajú tragické.

Vo februári 2007 bol zahájený tzv. Proces z Osla, cieľom ktorého bolo vytvoriť medzinárodnú normu pre zákaz kazetových bômb. V máji 2008 potom zástupcovia 107 krajín sveta prijali v írskom Dubline Dohodu o kazetovej munícií (The Convention on Cluster Munitions), ktorá zakazuje používanie, výrobu, skladovanie a obchodovanie s kazetovou muníciou. Je priam príznačné, že jej najväčší svetoví výrobcovia a používatelia, akými sú USA, Ruská federácia, ČĽR, Izrael a pod., tieto jednania ignorovali a dodnes konvenciu neprijali.

Podľa správ Koalície proti kazetovým bombám bol len v období od začiatku 90.tych rokov tento typ munície použitý vo všetkých väčších vojenských konfliktoch. Zdokumentované je ich použitie juhoslovanskou armádou počas balkánskych vojen, Spojené štáty ich vo veľkom použili v oboch vojnách v Perzskom zálive, ako aj v Afganistane, vojská NATO zas počas „humanitárneho“ bombardovania bývalej Juhoslávie, Ruská federácia pri bojoch v Čečensku, Izrael v Libanone v roku 2006. Niektoré zasiahnuté oblasti sú dodnes posiate stovkami nevybuchnutých bômb, predstavujú tak smrteľné nebezpečenstvo pre tamojšie obyvateľstvo. Len v Laose výbuchy 40 rokov starej munície spôsobia podľa agentúry AFP ročne 400 obetí na ľudských životoch.

„Utorňajšie použitie tejto munície ruským letectvom ostro odsudzujeme, jej použitie v osídlenej oblasti je neobhájiteľné. Ďalej je potreba, aby sa aj ostatné štáty, v rátane Ruskej federácie a USA, pripojili k Dohode o kazetovej munícii, prestali ju používať a pracovali na odstraňovaní škôd a rizík spojených s jej použitím,“ komentuje situáciu Peter Tkáč z Nesehnutí. Bedlivo treba aj sledovať aj nakladanie s touto muníciou v krajinách bývalej Varšavskej zmluvy. Napríklad Slovenská republika si podľa správ chce vyžiadať 12 ročné prechodné obdobie, pričom uvažuje len o „znížení“ počtu munície. „Dúfajme len, že to „zníženie“ bude znamenať zničenie všetkých zásob kazetových bômb na Slovensku a nie ich rozpredanie do ďalších krajín,“ dodáva Tkáč.